SLOVAK PEN CENTRE

(Príhovor moderátora odovzdávania najprestížnejších cien Slovenska, o ktorých sa nesmie písať)

Autor: Andrej Ferko

Vážení prítomní,

ponajprv sa krátko zamyslím nad vzťahom slovenskej politiky k vede a kultúre... (dlhšia pauza)... koniec krátkeho zamyslenia.

„Beda národu, ktorému mysliteľov nahradili herci,“ napísal básnik Feldek. Podľa médií a podľa ich vrzúkania hrajúcich politických hercov však mysliteľ nie je už ani len politicky korektné slovo...  Stavím sa, že nikto zo slovenskej politiky nevie, čo toto slovo znamená, ani netuší, ako by myslitelia mohli súvisieť so štátom, jeho estetikou, pozitívnou filozofiou dejín... „štátnej myšlienky niet,“ napísal jeden z našich najväčších mysliteľov.

Podarilo sa mi, iba prvý raz a naposledy v živote, naštartovať súčasne výbuch smiechu a potlesku jednou jedinou prvou vetou. Stalo sa to u nás na fakulte, na Dni otvorených dverí a v posluchárni A, kde sa 16. novembra 1989, deň pred Prahou, začala študentská nežná revolúcia, tak v tejto historickej posluchárni bolo bitkom nabitých 350 stredoškolákov a ich učiteľov. A tá prvá explozívna veta znela: Vitajte na najlepšej fakulte v najhoršom štáte Európskej únie z hľadiska podpory vedy a kultúry. Tú vetu som ani nemusel dopovedať, lebo ten smiech a potlesk vybuchli ihneď, ako sa stala zrejmou oxymoronová konštrukcia tej vety – vitajte medzi najlepšími, ktorí sú nevítaní vo vlastnom štáte, v domovine, vo vlasti. Vitajte dnes, najlepší z najlepších podľa vyhodnotenia porôt, ktorých pravidlá poznáte a ktorých návrhy na základe čo najlepších posudzovateľov akceptoval Výbor pre vedeckú a odbornú literatúru a počítačové programy. Možno treba povedať, že ide o transparentný proces, kde mnoho renomovaných ľudí dalo hlavy dohromady a spravilo to najlepšie, čo sa za daných interdisciplinárnych okolností dalo – a keď sa rozhodnúť nedalo, nastala pre vedca diskutabilná fáza  –  hlasovanie. Ale ako poznamenáva pán Koch, citujem z knihy pána novinára Slava Kalného, ak sa chcete dostať do veľkých ťažkostí, spravte niečo užitočné pre vlasť. Vyše polstoročie užitočnosti fondov sa má skončiť. S najväčšou pravdepodobnosťou. Budmerický kaštieľ a po ňom, čojaviem, Smolenice, postihne náhodný požiar, tak ako predtým výtvarnícke Moravany, kde požiar ešte nebol, ale už tam rastie zeleň, čiže burina – v interiéroch.

Čo ale je najväčšia pravdepodobnosť? Len toť mali trosky haraburdy z vesmíru zhrmieť s najväčšou pravdepodobnosťou do Chile. Potom, tiež s najväčšou pravdepodobnosťou – do Kanady. Neskôr, s najväčšou pravdepodobnosťou, hlučne padli do Tichého oceánu, alebo, tiež s najväčšou pravdepodobnosťou, zhoreli v atmosfére. Hm...

Čo ale je HM? HM povieme, keď nie sme si istí, či vyhŕknuť AH, AHA alebo HAHA. HM je také akoby behaviorálne embryo, z ktorého sa ešte môže vyliahnuť bisociácia, aposteriórny signál zaujímavosti, ktorú i tak definovať nevieme.

Nepredpokladám, že najmegasuperultragigablbovinovú formuláciu „s najväčšou pravdepodobnosťou“ stvoril vedec. Najväčšia pravdepodobnosť má totiž hodnotu jedna a označuje sa slovom istota. Túto blbosť vypotili blbci novinári. Prečo ale naše médiá nesmú písať o úspechoch slovenskej vedy a súčasne má do nich bezbrehý prístup dvojica nimi a iba nimi vyrobených mudrcov až vševedov – Ján Slota a Nora Mojsejová? Ako to, že práve tento  Janko a takáto Norika majú viac mediálneho priestoru čiže času  ako celá slovenská veda a kultúra, ako celá tvorivá ekonomika, ako všetci autori?

Nuž tak, že slovenská tvorivá ekonomika neexistuje. My všetci tu nie sme. Európska priorita s týmto označením sa končí na našich geografických hraniciach. Je nás o dve tretiny menej ako v roku 1989, vedeckých pracovníkov. Keď som v roku 2001 uverejnil strohý ekonomický fakt, že v trhovom priestore cieľové krajiny by nám mali refundovať vzdelanie, trvalo desať rokov, kým sa toto predvčerom dostalo do centrálneho denníka a potrvá ďalšiu generáciu, kým sa z toho stane politická agenda, lebo na tieto naše-nenaše peniaze napodiv neplatia pravidlá trhu. Odišlo asi dvestotisíc vysokokvalifikovaných ľudí, viac ako všetkých emigrantov za najzbesilejšej maďarizácie, presné čísla sa utajujú, aj počty ľudí, aj náklady na ich vzdelanie. A svojho času nonsensová básnička žiaka pomocnej školy sa – čuduj sa svete –  postupne stala vedeckou syntézou – Slovákov je moc, chodievajú slabším štátom na pomoc.

Boris Filan vo svojom vari najlepšom krátkom texte  prorokuje, že raz sa za toto všetko budeme hanbiť, že sme to pripustili, ten brud, ktorý sa na nás valí z médií, ktoré u nás nahradili politiku, treba dodať.  A ešte pridodať, že nie my sme to pripustili, ale že náš mediálny priestor dopadol ako náš priemysel, posledná naša väčšia fabrika bola Duslo Šaľa, ako konštatuje náš Noam Chomsky – Roman Michelko. Ale ešte prekážame, fakulty, ústavy, múzeá, školy, galérie, archívy... naša pamäť a jej tvorcovia ešte zaberajú priveľa budov a pozemkov.

Kým lekárnici, architekti alebo advokáti môžu mať komoru a platiť v nej povinné členské, autori nesmú. Kým iné zariadenia môžu trhovo zarábať, napr. fakulty môžu firmám prenajímať priestory, Literárny fond nesmie, rozdiel pre Budmerice predstavuje 16 tisíc euro ročne, čiže asi plat jedného byrokrata alebo ročná kozmetika srstnatejšieho psa z perverznej pseudoelity, takzvanej smotánky. Preto sa po aleji do kaštieľa blíži pomyselný koč, ťahaný bielym koňom, so zastretými záclonkami, za ktorými sa ku svojmu majetočku, získanému za symbolickú sumičku, blíži budúci išpán.  A aby sumička bola ešte symbolickejšia, logicky treba požiar, požiar toho typu, ako vyhorel bratislavský amfiteáter,  lebo zatopiť Domov slovenských spisovateľov by vyšlo drahšie a zemetrasenie ešte drahšie. Škoda, že tie trosky vesmírnej haraburdy s potulnou  najväčšou pravdepodobnosťou nepadli najust sem.

Patália s kaštieľom neznamená začiatok, ale pokračovanie. Mnohoročné spoločné úspory stoviek autorov, všetkých spisovateľov, zmizli z banky a aj polícia aj banka zničili videozáznam lupiča. Spisovatelia mali ešte tlačiareň v Trnave, ako hlavní akcionári. Bez vedomia hlavného akcionára sa podľa zákona nesmie diať nič, ale ak ním boli autorské organizácie, dalo sa to. Fabrika, v ktorej sa mohli tlačiť knihy našich autorov, sa vlastnícky vyparila. Na zastupovanie autorov by mala byť možnosť voľby, ale nie je, na celé oblasti duševného vlastníctva má monopol LITA resp. SOZA, kde musíte voľky-nevoľky  byť, aj keď vaše dielo doma ani vonku nepropagujú, to si sami od seba odpustili, a z honorárov i šírenia platiť nie dve ako do fondu  ale desať percent. To všetko je v poriadku, lebo autori sú ľudia druhej kategórie, nemajú rovnaké práva.  Keď niekoho vytopí, pomáha mu armáda i štát. Keď rad zaradom a takpovediac systematicky ošmekúvajú  spisovateľov, učiteľov a vedcov, pre médiá prednostne hovorí mediálna superstar Slota, čo mu chutilo pozavčerom jesť, alebo mediálna galaxia Mojsejová predvádza svoje mnohorako nedostižné ego.

Ako je to všetko možné? Nuž tak, že si po vysvetlenie musíme zájsť do maďarskej politológie. Slovensko patrí na Balkán. Nemá svoju vlastnú mocenskú elitu, a preto každá vrchnosť likviduje vedu a kultúru, autorov a tvorivú ekonomiku. V logike nebalkánsky vlastnej mocenskej elity by takáto likvidácia nebola možná a šmahom by 150 hlasmi prešvacla  jediný riadok v pravidlách – predať autorom ich strechu nad hlavou, celej vede a kultúre naše strechy, za symbolickú cenu a dovoliť, aby sa nimi volení správcovia mohli správať trhovo, pod verejnou kontrolou a trasparentne. Družstevná myšlienka, spájanie záujmov a možností, vznikla nezávislo v Anglicku a na kontinente v Sobotišti, u nás, v hlave pána Jurkoviča. A budeme mať aj opačné historické prvenstvo – naša tvorivá ekonomika sa stane bezdomovcom. To sa zviditeľníme.  Jeden  jedinký slepý šíriteľ vedy a kultúry, Matej Hrebenda, spravil viac než všetky nenaše vlády a médiá. On dával, kým oni len berú a berú, dlhujú nám už rádovo miliardy, podľa ich vlastných pravidiel. Nemáme medzi politickými hercami jedinú reprezentatívnu tvár ani hlas. Ďalšia vedecká syntéza v básničke – slovenská veda nemá tvár, aj preto z nej býva nemá tvár.

Kde ale tu a teraz vziať nádej a slávnostný pocit? Sme tu, ako každý rok, pánubohu za chrbtom, do neba vysoko, ku vláde ďaleko, ale – najlepší z najlepších. Našťastie máme aj svoj vnútorný svet, náš spoločný priateľ René Dekartes, ktorý sa pre svoju kariéru vedca rozhodol práve tu u nás – pri obliehaní Nových Zámkov – rozdelil našu skúsenosť na res extenso a res kogitans. Máme v sebe jednotlivo aj kolektívne silu najsilnejšiu, dvojsilu, ktorá jediná prekonáva aj smrť, silu tvorivosti a silu pamäti. Na tomto okršleku, ako by vari povedal Mináč, náš dnes už zakázaný autor, na tomto okršleku nám srdce hupká vozvysok, ako by zaspieval Hviezdoslav, náš neznámy národný básnik, dnes by sme povedali nie srdce hupká vozvysok, ale endorfín, tu sme doma, nie ešte, ako vo svete vonkajšom, kde nám našu strechu môžu ukradnúť, ale vo svete vnútornom, kde neprší, kde sme doma boli i budeme naveky, tu sme svoji, tu máme svoju oázu šťastia, ako by povedal Fink, tu sme v najblšej krajine sveta súčasťou najúchvatnejšieho obdobia svetovej vedy. V tejto sfére a v tejto ríši pri hranici poznania máme múdrych študentov, svetovo úspešných mladých vedcov už na stredoškolskej úrovni, tento rok v lete sa dokonca stala Bratislava centrom mladej svetovej vedy, Expo Science International, dnes sme na výbore rozhodovali o prémiách za študentskú vedu a reprezentáciu v zahraničí, z mojej pozorovateľne vidno dlhodobé dôvody na radosť, máme navonok parádne citačné ohlasy a dovnútra naopak ťažké dilemy pre poroty, lebo rozsah aj kvalita vedeckej produkcie  je dlhodobo stabilná. Pretože na takýto napozorovaný fakt nemožno dosť dobre ísť deduktívne ani induktívne, dovoľte mi výnimočne abdukciu. Odhadujem, že ide o paradoxnú guerillu. Partizánska vojna, doslovne vojnička, tvorivej ekonomiky na Slovensku o holé prežitie sa darí čiastočne financovať z prostriedkov na rozvoj ERA, European Research Area. Aj z tých nám chcú uchmatnúť na betón, symbol blbosti. Proti našej balkánskej prioritizácii sa dá bojovať, najmä, ak máte nadkritickú veľkosť a kvalitu tímu – za nadnárodné peniaze.  Naším posledným spojencom proti lokálnej vlastizradnej blbosti médií a pseudopolitiky ostáva svetová veda a jej rozumné mechanizmy, európske priority, s ktorými sa všetci nenaši politici dostali do ťažkého sváru, čiže nesváru. Tento konflikt bude strhujúce pozorovať, balkánska blbosť tu ešte len rozkvitne a poprekvitá tisícorakými kvetmi a naše akademické senáty i vedecké rady sa neodvratne stávajú infraštruktúrou odboja. Inak povedané, máme dnes čo oslavovať smerom do minulosti a do budúcnosti máme perspektívu, povinnosť i zmysel nášho autorského žitia:  dotiahnuť náš generačný odkaz v čo najlepšom stave do neodvratnej chvíle, keď namiesto terajšej degenerovanej slepej uličky vznikne slovenská európska politika, asi v ďalšej generácii. Náš generálny štrajk či hromadné výpovede by balkánski politici a s nimi prepletené médiá len uvítali, prichodí nám vyšpekulovať niečo efektívnejšie a tipujem, že aj vtipnejšie. Máme sa teda dnes z čoho tešiť a na čo tešiť do budúca.