SLOVAK PEN CENTRE

Voňala ako čerešne. Chutila ako dúha, keď ju najmenej čakáte. V očiach mala zakázanúradosť vánku neodovzdanosti a v hlase slobodu letných podvečerov. Rosa z trávy jej doteraz stekala po lícach len zo slasti. Nepoznala smútok, žiaľ, ľútosť, sklamanie, úzkosť, ničotu. Nepoznala život. Vedela však, že všetko, čo bolo pred týmto okamihom, nebolo zrelé. Čo bude o pár dní neskôr, nebude už svieže a nevinné. Stála vo vesmíre svojho prelomu a bála sa, že jej mladosť odchádza. Nedávaj mi zbohom! Veď sme rástli spolu! Neopúšťaj ma tu, keď si si ma vychovala! Kričala na mladosť, ktorej jarný dych ešte cítila na krku. Mladosť ešte úplne neodišla, ešte ju jemne hladkala po vlasoch, no už podávala ruku svojej sestre. Zádumčivej sestre, zrelosti. Mladosť ako víla v priesvitných šatách cupitala po kvapkách dažďa do diaľky, zrelosť obtáčala svoje dlhé tmavé kadere okolo dievčaťa. To počulo vnútorný hlas, ktorý mutoval z dievčenského na ženu. Kosti prestali rásť. Prsia sa definitívne zaguľatili. Ruky akoby cudzie boli. Zrelosť ovládla celé jej telo. Celá bola ženou. A naraz zrevala. Nechcela byť ako jej matka, tety, ženy kráčajúce,rodiace, starnúce, zomierajúce. Len ako zastaviť čas? Ako zamraziť prerod, ktorý posunul jej cestu o tisíce dní? Ako ostať v rozpuku kvetu a nenechať opadnúť suché lupene nenaplneného života? Netrvalo dlho a po hlbokom výdychu cítila, ako slnko hreje silnejšie, vzduch redne, zem vysychá. Nedokázala to zmeniť. Svet by zmenila, ale to pre ňu hlavné zmeniť nedokázala. Svoj vek.