Voňala ako čerešne. Chutila ako dúha, keď ju najmenej čakáte. V očiach mala zakázanúradosť vánku neodovzdanosti a v hlase slobodu letných podvečerov. Rosa z trávy jej doteraz stekala po lícach len zo slasti. Nepoznala smútok, žiaľ, ľútosť, sklamanie, úzkosť, ničotu. Nepoznala život. Vedela však, že všetko, čo bolo pred týmto okamihom, nebolo zrelé.
Fascinuje ma miesto, kde sa obloha stretá s morom. Čiara horizontu. Nad ňou sa vznášajú čajky, lietadlá a oblaky. Pod ňou je voda plná žralokov, chobotníc a smrtonosných medúz.
Popoluška žila šťastne so spanilým princom, až kým neskonal. Dlho ho opla-PoPoLuŠKa kávala, no nakoniec si zvykla na život osamote. Keď jej zaklopala na dvere staroba, sedávala na terase krištáľového zámku v hojdacom kresle s vypĺznutým kocúrom Bobom v lone a ponárala sa do spomienok na mladosť.
Pochádzam z karpatských lesov, moje kroky však navždy zmenila veľká rovina. Udupaná veľkými nohami z Jonášových obrazov. Dolná zem. Dolná, ale predovšetkým zem. Vraj, ak do nej zasadíš gombík, vyrastie kabát. Jedno slovenské spoločenstvo nad ňou a desať takých pod.